Anglický dlhý luk patrí asi k najznámejším na svete. Svoje prvé luky asi Angličania prevzali od svojich nezlomných severských susedov. Údajne aj názov Škót vzniklo zo staroanglického slova „scioto“, čo znamená lukostrelec. Charakteristický dlhý luk pochádza prevdepodobne z oblasti Walesu z prelomu 12. a 13. storočia. Lukostreľba v Anglicku bola najpopulárnejšia v stredoveku. Za vlády Henricha VIII. bola v Anglicku vydaná aj prvá kniha, ktorá popisovala výcvik lukostrelcov. Zároveň počas jeho vládnutia mal každý občan povinnosť sa v mladosti učiť strieľať z luku.

Saské luky bol z brestu

V stredoveku až do 16. storočia kvitla výroba a používanie lukov po celej Európe. Vynikajúcimi výrobcovia lukov boli Sasi. Briti podľahli v rozhodujúcich bitkách Sasom práve pre výbornú streľbu ich saských lukostrelcov. Luky Sasov neboli príliš vzhľadné. Boli zhotovené z brestu a boli veľmi silné a priebojné na kratšie vzdialenosti. Dlhý luk je tiež nazývaný anglický luk alebo waleský luk. Základnou jeho vlastnosťou je to, že tetiva sa dotýka lučiska len v dvoch bodoch uchytenia. Luk bol veľký asi ako lukostrelec. Niektoré zdroje uvádzajú, že ich dĺžka mala byť rovnaká ako vzdialenosť pri rozpažení strelca od jedného prostredníka k druhému. Niektoré anglické luky mali až 2 metre.

Luky z tisového dreva

Dlhý luk sa v Anglicku vyrábal z tisového dreva, ktoré sa dovážalo hlavne zo Španielska a zo severu Álp. Tis bol vhodný na výrobu lukov, pretože obsahoval lyko odolávajúce nadmernému napätiu. Povrchové  belavé drevo tesne pod kôrou dobre absorbovalo napätie pri streľbe. Vnútri luku sa nachádzalo jadrové drevo, ktoré veľmi dobre absorbovalo tlak. Okraje luku boli vyrobené z rohoviny. Tá zabraňovala praskaniu dreva. V prípade nutnosti a priameho styku s protivníkom mohol byť luk použitý aj ako bodná zbraň. Výnimočne sa anglické luky vyrábali aj z jaseňového alebo orechového dreva. K výrobe tetivy boli potrebné konopné vlákna, ktoré sa splietali dohromady. Postupom času luky nahradili kuše.